Chodníky dodajú každej záhrade – menšej aj väčšej zaujímavú štruktúru a štýlovosť. Netreba zabúdať, že by mali ladiť s domom, plotmi, musia byť estetické, ale aj funkčné, schodné za každého počasia a bezpečné. Môžu byť vybudované s využitím rôznych atraktívnych materiálov, dokonca aj tých menej obvyklých.
Pri budovaní nových alebo renovácii starších chodníkov je dôležité zohľadniť niekoľko všeobecných pravidiel. Nevyhnutné je napr. zvoliť správne a pozemku primerané rozmery chodníkov. Šírka chodníkov by mala byť odvodená od účelu, na aký budú využívané. Ideálne je ak predstavuje pri hlavných chodníkoch 1,2-1,5 m, umožňuje to prejsť vedľa seba, resp. oproti sebe, dvom dospelým osobám. Bočné chodníky môžu mať šírku 0,5-1 m. Chodníky vedúce k schodom alebo k terasám je treba vždy rozmerovo prispôsobiť týmto prvkom. Všetky chodníky musia viesť presne určeným smerom a nemali by chodca zbytočne zavádzať. Tiež nie je dobré mať na pozemku chodníky, ktoré nebudú využívané. Prístupové chodníky k domu by mali byť po správnosti čo najkratšie a skôr širšie, ale napr. chodník vedúci k altánu v rohu záhrady, či k jazierku môže byť dlhší, jemne oblúkovitý a užší. Oblúkovité línie chodníkov (vzbudzujú zvedavosť a majú dynamiku) sa najlepšie uplatnia vo vidieckych a prírodne ladených záhradách, v mestských a modernejších výsadbách je naopak lepšie zvoliť rovné línie. Oblúkovité línie možno využívať aj vtedy ak sú súčasťou záhrady rôzne menšie zaujímavé zákutia, ktoré sa prostredníctvom takto riešených chodníkov potom dajú objavovať. Pri prepájaní dvoch častí záhrady (úžitková + okrasná) je lepšie vytvoriť kratší a priamy chodník. V zásade kombinovať rovné línie s oblúkovitými je možné len na väčších pozemkoch. Všetko si ale treba dobre zvážiť, pretože príliš veľa rôznych chodníkov v záhrade nikdy nepôsobí dobre, obzvlášť nie v menšej záhrade. Vždy je lepšie prechádzať na určité miesta aj cez trávnik. Tiež nie je dobré kombinovať veľa materiálov v rámci jednej záhrady (chodníky z betónu, prírodného kameňa, dreva a pod.). Výsledkom by mohol byť neharmonicky až chaoticky pôsobiaci celok.
Plánovanie a realizácia
Chodníky by mali byť budované v jednej úrovni s okolitými plochami, pretože nie je nič horšie, ako keď je chodník „utopený“ a napr. za dažďa nepriechodný. Tiež by však nemali príliš nad okolitý terén vytŕčať. Môžu mierne klesať aj stúpať, avšak pri väčších prevýšeniach je už dobré doplniť ich o schodíky. Vo všeobecnosti sa odporúča nechať plánovanie chodníkov na zimu a ich realizáciu na jarné mesiace. Platí to hlavne v prípade, že sa budú realizovať všetky chodníky na danom pozemku. Kvalita a životnosť chodníkov závisí nielen od správneho výberu dlažobného materiálu ale najmä od prípravy podložia. Toto by malo byť pevné, homogénne, ideálne zložené z dvoch vrstiev – ostrého hrubozrnného kameňa a jemnejšieho štrku. Podklad by mal byť vyrovnaný valcom a dobre zhutnený. Pri stavbe chodníkov samozrejme netreba zabúdať na odvodňovacie systémy a ani na obrubníky, ktoré oddelia chodníky od okolitého záhonu, trávniku a vymedzia ich tvar. Samotné dlažobné prvky sa obvykle ukladajú buď lacnejším suchým spôsobom – do piesku, alebo spôsobom drahším mokrým – na cementovú maltu. Samotné ukladanie poskytuje zaujímavé možnosti a je tu priestor aj na rôzne kreatívne nápady. Pri dlažobných pálených tehlách sa dajú vytvárať rôzne atraktívne vzory. Nevyhnutné bude tiež chodníky správne naspádovať, pretože to zabezpečí rýchly odtok vody. Spádovať chodníky je možné v priečnom (rovinný terén), alebo pozdĺžnom smere, pričom uhol spádovania závisí od materiálu, ktorý bol na vybudovanie danej cestičky využitý. Čím hladší povrch, tým menší spád (1-2 %) bude potrebný, a naopak čím je povrch drsnejší, tým je odporúčaný spád väčší (3 %). Ďalším pravidlom je, že spádovať treba vždy od budovy.
Betón alebo kameň
V súčasnosti sa chodníky budujú s využitím betónových prefabrikátov (vynikajú obrovskou tvarovou aj farebnou variabilitou), betónu a pálených dlažobných tehál (môže sa výborne dopĺňať s lícovými tehlami na fasáde). Využíva sa aj prírodný kameň, drevo, dokonca v poslednej dobe aj kovové platne (záhrady v high-tech štýle). Pokiaľ spevnené plochy z uvedených materiálov sú pomerne nenáročné na údržbu a celoročne schodné, celkom sa to nedá povedať o povrchoch z prírodných materiálov napr. kôra, či štrk. Tieto však možno kedykoľvek zmeniť, čo je napr. pri betónových chodníkoch zložitejšie. Veľmi efektné sú chodníky z dreva. Tento materiál sa výborne spája s vysadenými rastlinami a navodí príjemnú domácku atmosféru. Drevo je hrejivé, rýchle schne, vyniká často zaujímavou štruktúrou, ktorá sa pôsobením poveternostných vplyvov ešte viac zvýrazní. Chodníky z odolnejšieho a tvrdšieho dreva (malo by byť ešte aj impregnované) sa hodia do mestských ale hlavne vidieckych záhrad a na detské ihriská. Výborne pôsobia v horskom aj podhorskom prostredí a pri chalupách. Vhodné na tento účel je drevo bukové, dubové, agátové, či smrekovcové. Kombinovať možno aj viacero druhov. Drahšou, ale pohľadovo atraktívnejšou alternatívou môže byť chodník vybudovaný z tropického dreva. Podobne ako drevo aj štrk vyzerá v záhrade zaujímavo. Možno si vybrať z rôznych veľkostí a farebných odtieňov (svetlejší/tmavší) a ak položíte vrstvu štrku na nepriepustnú membránu, bude takýto chodník prakticky bezúdržbový – nebude z neho vyrastať burina. Štrkový chodník môže byť ľubovoľne široký a tvarovaný a môže dokonca ústiť do pôsobivého štrkového ostrovčeka. Zaujímavo sa môže vinúť skalkou či kvetinovým záhonom a takisto ako chodník z dreva nájde uplatnenie v mestskej aj vidieckej záhrade.
Vlákna z paliem a mušle
Jednoznačným trendom v modernej záhradnej tvorbe je príklon k prírodnejším materiálom. V prípade chodníkov to znamená aj použitie rôznych menej tradičných prírodnín, hlavne rastlinného pôvodu. V zahraničí sa napr. začali využívať vlákna z palmových kmeňov. Ide o zaujímavý a trváci materiál, navyše sa po ňom výborne prechádza. Mal by byť uložený na nepriepustnom podloží v hrubšej vrstve. Hodí sa do záhrad prírodnejšieho rázu. Z ďalších prírodnín sa začali s obľubou na budovanie chodníkov využívať vrstvy celých aj polámaných mušlí a rôznych lastúr. Ani prírodný kameň nič nepokazí a takýto chodník nádherne vynikne hlavne v perfektne udržiavanom trávniku. Do špár medzi jednotlivé kamene možno vysadiť dokonca aj vankúšovité trvalky, ktoré znášajú zašliapnutie (napr. materina dúška). Prípadne je možné špáry vysypať drobnejšími úlomkami kameňa alebo pieskom. Chodníky z prírodného kameňa sa hodia do vidieckych záhrad a môžete prostredníctvom nich nasmerovať kroky napr. k záhradnému jazierku s kvitnúcimi leknami či k odpočívadlu. Nevyhnutné je však pevné podložie a kameň vrstevnatej štruktúry s hrúbkou aspoň 10 cm. Veľmi efektné a stále viac využívané sú tiež chodníky vytvorené z vrstvy drvenej kôry (asi 10 cm vrstva). Ide o drahšie, ale najviac ekologické riešenie. Časom sa však kôra rozpadne a bude potrebné ju doplniť. Chodníky z kôry možno využiť vo vidieckych záhradách, ale aj pri záhradách v meste, môžu lepšie sprístupňovať vresoviská, porasty okrasných tráv a letničiek. Na trhu dostať kúpiť aj kôru farebnú, avšak jej použitie na vybudovanie chodníkov by malo byť dostatočne zvážené. Nie vždy totiž takýto chodník pôsobí harmonicky. Chodník z kôry vonia a nekĺže sa. Možností je samozrejme veľmi veľa, záleží na rozhodnutí a finančných možnostiach majiteľa záhrady. Vo všeobecnosti sa však ani v tomto prípade šetriť neoplatí, pretože ide o investíciu na viacero rokov. Navyše chodníky dotvárajú celkový dojem zo záhrady a vôbec exteriéru domu.
Autor: Daniel Košťál
Foto: autor
