„Švédsko je krásne. Ale aj nie. Protirečím si a zároveň sa tým hádam aj blížim k pravde.“ Tieto slová mi adresoval Juraj Cajchan, keď mi začal predstavovať krajinu, ktorá sa stala jeho druhým domovom.
Juraj vyštudoval architektúru, no po čase začal prispievať svojimi kresbami a článkami do novín a robí to dodnes. Popri tom fotí, okrem iného aj farby švédskej krajiny. Vo Švédsku žije už štyri desaťročia. Aké je teda Švédsko jeho očami?
Spomínate si ešte na prvý kontakt s touto krajinou?
V spomienkach mi rezonuje najmä červená. Obrazne povedané, zo Slovenska som pred touto farbou utekal, v 68. roku sa mi totiž zdala až príliš krvavá. Vo Švédsku ma potom hneď v prvé dni zaujali dve veci – staré švédske stodoly a jesenné brusnice, dôkazy, že červená farba môže byť aj pekná a chutná.
Existuje dôvod, prečo sú švédske stodoly práve červené?
Červená farba stodôl a drevených domov, známa pod menom Faluröd, je vedľajším produktom baní na meď vo Falune a dodnes sa často používa. Jej efekt je veľmi výrazný, keďže osídlenie vo Švédsku nie je koncentrované do dedín. Domy, väčšinou drevené a svetlé, sú roztrúsené po krajine a červená farba stodôl sa pekne vyníma na zelenom pozadí lesov a lúk. A keď sa tam ešte náhodou ukáže aj krava, švédska idyla je kompletná.
Čo je podľa vás pre švédsku architektúru charakteristické? Ako sa vyvíja, čo ju ovplyvňuje, kam smeruje?
Označiť niečo ako typickú švédsku architektúru sa dnes už ani nedá. Informačná technika a jej explózia potiera rázovité prvky typické pre jednotlivé krajiny. Výstavbou atraktívnych budov súťažia mestá o publicitu, meno, turistov. Príkladom sú operné budovy. Tie v Kodani a v Oslo sú architektonicky zaujímavé, o opere v Göteborgu sa to však povedať nedá. Roky sa viedli dohady, kde bude umiestnená. Konečne sa realizovala a teraz sa v nej robia vynikajúce inscenácie. Samotná budova je ale nevýrazná a napovedá, že rozhodujúce slovo tu mali politici a ekonómovia, nie architekti.
Po celý čas žijete práve v Göteborgu. Čím je toto mesto typické a príťažlivé?
V 68. roku som prišiel z druhého mesta v republike do druhého mesta v kráľovstve, takže mnoho zjavov ma ani neprekvapilo. V Göteborgu sa už v jeho počiatkoch usadzovali hlavne Holanďania, Angličania a Škóti, ktorí značne prispeli k rozvoju mesta a jeho kultúry. Ich stopy vidno na každom kroku, buď v zachovalých budovách alebo v pomenovaní ulíc a inštitúcií. Göteborg je okrem iného aj mesto kanálov – niektoré z nich sú však zasypané. V súčasnosti prebieha diskusia, či ich znovu nevyhrabať. Vody na ich zaplnenie je dosť, no s chuťou investovať je to už horšie. Mesto je zelené, jeho veľkosť mi vyhovuje a keď môžem, radšej sadnem na bicykel ako do auta. Bývam pri zámockom parku (Slottskogen) neďaleko botanickej záhrady, ktorá patrí k najkrajším v Európe. Dominantnou ulicou Göteborgu je Aveny, začínajúca pri soche Poseidona, kde je sústredené múzeum, koncertná hala, divadlo a knižnica. Vyúsťuje do Gotaälv, miesta sídla novej opernej budovy.
Ako na vás pôsobia švédske sakrálne stavby?
Švédsko je luteránska krajina a v tomto duchu sú postavené aj jej cirkevné stavby. Ich výstavba vyvrcholila v šesťdesiatych rokoch, potom nastal pokles a dnes je situácia taká, že kostoly sa skôr zatvárajú, ako by sa mali stavať nové. Výnimkou sú iba cirkevné stavby pre prisťahovalcov, ktorí vyznávajú iné náboženstvo, a tak tu vyrastajú napríklad mešity. Tu v Göteborgu na mňa silne zapôsobil jeden z najnovších kostolov, ktorého autorom je Kent Karlsson. Vlastne to ani nie je kostol v pôvodnom zmysle – miesto, na zhromaždenie veriacich, je to len jeho obraz, socha, ktorá je vysoká 19 metrov a zhotovená zo železného pletiva. Keďže je na vode, dnu sa nedá vojsť, a tak je to priestor iba pre vietor, vtákov a naše myšlienky, ktoré ním môžu voľne prechádzať, bez toho, aby ich niečo uväznilo.
U nás panuje smutný trend búrania priemyselných budov a miesto technických pamiatok či loftov všade vyrastajú nákupné centrá. Ako sa k týmto budovám správajú Švédi?
Podobne ako v iných mestách, vyslúžené priemyselné objekty sa len zriedkavo rúcajú. Častejšie sa prispôsobujú svojmu novému obsahu, a tak v nich vznikajú divadlá, múzeá, úrady a tiež byty, avšak nie v takom rozsahu ako v Štokholme. Napríklad jedna tunajšia vodná veža, v posledné roky už len prázdna, bola nedávno prerobená na študentské byty s parádnym výhľadom, no, bohužiaľ, aj s parádnym nájomným. A na miestach, kde voľakedy stáli lodenice, teraz vyrastá moderná štvrť s bytovkami a úradmi.
Švédske pobrežie je posiate majákmi. Nájdu sa tu aj dobrodruhovia, ktorí sú schopní premeniť ich na svoj domov?
O opustené majáky sa oficiálne nikto nestará, ale sú tu skupiny dobrovoľníkov, ktorým sa už podarilo zachrániť zopár majákov a dnes sú z nich historické pamiatky. Počas letných mesiacov bývajú hojne navštevované. Možnosť na bývanie však neponúkajú kvôli nedostupnosti miest, kde sa nachádzajú a ťažkým poveternostným podmienkam. Dovoľujem si hádať, že dnešní dobrodruhovia buď žijú osamotení hlboko v lesoch, ktorých je tu neúrekom, alebo vysoko, medzi oblakmi, v podkroví veľkomiest. Nesmieme zabudnúť, že vo Švédsku, najmä na severe, sú medzi jednotlivými osídleniami často veľké vzdialenosti a ich obyvateľov delí od najbližšej nemocnice neraz aj vyše dvesto kilometrov. Existovať za takýchto podmienok mi pripadá ako skutočné dobrodružstvo.
ABBA, Volvo a IKEA sú najpopulárnejšie švédske vývozné artikle. Ako to vyzerá v domovskej krajine tejto značky nábytku?
Myslím, že to nepreženiem, ak poviem, že v každom švédskom dome je aspoň jedna vec z IKEA. Buď v obývačke alebo v pivnici.
Ako je to všeobecne s trendmi v dizajne? Túžia Švédi za každú cenu kráčať s dobou?
Niektorí nabehnú na každý nový trend. A dizajnéri, čo ten trend naštartovali, sa už medzičasom vrhli na ďalší. Je to škoda, pretože nábytok, osvetlenie či textílie vyjadrujú naše praktické aj vnútorné potreby, a tým teda aj nás. Tieto neustále zmeny, vo svojej podstate komerčné, nás takto viac či menej okrádajú o našu vlastnú históriu a zároveň ponúkajú inú. Interiér, prostredie, kde bývame, by malo hovoriť niečo o nás. Je tu pre nás a podľa nás. V súčasnosti sa však stále viac stáva bežné, a to nielen vo Švédsku, že majitelia bytu pred jeho predajom prenechávajú voľné ruky dizajnérovi, aby premaľoval steny, zariadil byt úplne iným nábytkom a až následne doň pustia kupcu. Fotografie v inzerátoch potom pripomínajú jedna druhú. Tí, ktorým však záleží na kontinuite, sa obklopujú starším nábytkom – v pôvodnom stave alebo reštaurovaným. A mnoho starších švédskych nábytkov svojou remeselnou i materiálovou kvalitou obstojí v konkurencii súčasných výrobkov.
To si však žiada nadčasových dizajnérov.
Príkladom sú klasici švédskeho dizajnu Carl Malmsten a Bruno Mathsson. Carl Malmsten už pred sedemdesiatimi rokmi navrhoval nábytok, ktorý v mnohom, v zušľachtenej forme, vychádzal z ľudovej stolárčiny a ešte aj dnes dominuje v najdrahších švédskych interiérových obchodoch. Bruno Mathsson je zase švédsky nábytkový dizajnér, ktorého funkcionalistické produkty sú stále aktuálne. Jeho kreslá a stoly sa dnes považujú za klasické, no v čase, keď ich dizajnoval, boli vzburou proti starému spôsobu výroby nábytku. Počas vojny, ktorá znamenala aj nedostatok materiálu, experimentoval s využitím konope a juty. Tieto materiály boli prístupné a ako sa ukázalo, hodili sa ku každému druhu dreva. Osobne oceňujem najmä vzdušnosť a priehľadnosť Mathssonových elegantných konštrukcií. To, že sedenie je anatomicky správne, by som vlastne ani nemusel dodávať. Hovorí sa, že Mathsson si pri dizajnovaní kresiel dokonca sadol do snehového záveja, aby študoval odtlačok sedacej časti svojho tela.
Göteborg býva dejiskom veľtrhu o bývaní. Aký vývoj naznačil tento rok?
Tohtoročnou témou veľtrhu bola Farebnosť a hravosť. Prejavilo sa to vo veľkom využívaní intenzívnych a jasných farieb, ktoré pôsobia ako náplasť na súčasné časy krízy, a sú tiež znakom narastajúceho optimizmu. Tradičné nábytky sa veselo vyfarbujú a farebný plast, ktorý bol istý čas zaznávaný, je opäť aktuálny. Pestré a jasné farby sa dokonca využívajú aj v automobilovom priemysle, tiež ako znak dôvery v budúcnosť. Okrem intenzívnej farebnosti a hravosti foriem využívajú dizajnéri pri riešení problémov aj humor. Vidno to najmä na viacúčelových predmetoch – napríklad čajník je použiteľný tiež ako lampa. Vo Švédsku je veľký záujem o renovovanie bytov a domov, čo sa odzrkadlilo aj na tomto veľtrhu. Záujemcovia tu dostali možnosť prakticky si vyskúšať obkladanie, výrobu tapisérií či iné práce súvisiace s renovovaním. Populárne sú aj retro a nostalgické riešenia, pričom mnohé z nich súvisia s vidiekom. Toho dôkazom je aj súčasná snaha pestovať zeleninu v meste. Ľudia túžia po pestovaní a najradšej by mali všetky druhy paradajok. Aj keď len na parapete okna či na balkóne.
A čo ekologické trendy? Na Slovensku sa stále ešte len učíme myslieť ekologicky; v bežnom živote aj v architektúre. Mohli by nám ísť v tomto smere Švédi príkladom?
V poslednej dobe je badať zvýšenú snahu stavať domy nenáročné na spotrebu energie, k čomu prispieva aj používanie najnovších technológií. Zohľadňuje sa teda hlavne ekonomický aspekt. Uplatňovanie ekologického zmýšľania pri voľbe materiálov a pri eliminovaní dlhých transportov ešte stále nie je také bežné, ako by mohlo byť. V tomto smere drží Švédsko krok s vývojom v ostatných krajinách.
Čo je pre vás na živote vo Švédsku najpríjemnejšie?
Vo Švédsku platí allemansrätt, čo vo voľnom preklade znamená „právo každého“. Kto chce zbierať huby, tak ide do lesa a zbiera. Aj keď ide o súkromný les. Ohradené sú len pasienky, aby nepoutekali kravy. To isté platí aj pri jazerách a mori. Privátne pobrežie, neprístupné iným, je veľmi zriedkavé. Pobyt v prírode je tu neobmedzený a pre všetkých. To, že si každý po sebe poupratuje, je samozrejmosťou. Čo sa týka počasia, vo Švédsku je rozdiel medzi letom a zimou nielen v teplote, ale predovšetkým vo svetle. Zatiaľ čo v lete je svetlo aj v neskorých hodinách a dni sú nekonečné, v zime je to presne naopak. Tento rozdiel je ešte väčší v severnej časti krajiny. V lete tam slnko skoro vôbec nezapadá a v zime sotva vyjde, už je aj preč. Osobne mám najradšej mesiace máj a jún a tie prípadným návštevníkom Švédska vrelo odporúčam.
Autor: Soňa Hrúziková
Foto: Juraj Cajchan
