Sklo je krehký materiál, ale za jeho výrobou a spracovaním sa skrýva tvrdá drina. Svoje o tom vie Veronika Rusňáková, ktorá práve z tejto hmoty tvorí umelecké diela, doplnky do domácnosti, ale aj úžitkové predmety. „Pri mojej práci je každý pohyb nezvratný. Stáva sa mi, že som taká zahĺbená do tvorby, že až po skončení si všimnem, ako veľmi mám dorezané prsty a dlane.“
Veronika Rusňáková Používa jednu z najstarších technológií spracovania skla, ktorá sa nazýva fusing (z anglického slova fuse – roztaviť). Pri výrobe sa používa pec na spekanie a ohýbanie skla. V minulosti sa používala pri produkcii farebných okenných výplní v chrámoch a kostoloch. Pri fusingu je zásadná extrémne vysoká teplota, pri ktorej sa jednotlivé kúsky skla roztavia a spoja sa s podkladovou tabuľou. Používajú sa pritom rôzne farebné kúsky skla, prípadne môžu byť zomleté na drobný prach, ktoré vytvoria finálny motív umeleckého či spotrebného diela.
„Moje výrobky nemajú len dekoratívny charakter, ale mnohé z nich majú aj praktické využitie v každodennom živote človeka. Priznám sa, že už ani neviem, koľko diel som vytvorila. Pracujem skoro každý deň a to niekoľko hodín. Ak by som to mala porátať, tak by som tie diela musela počítať na stovky, v prípade menších úžitkových predmetov dokonca na tisíce,“ hovorí mladá umelkyňa.
Veronika Rusňáková sa narodila v Trnave. Absolvovala Strednú odbornú školu vo Voderadoch, aby sa neskôr dala na štúdium na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Tvorbe umeleckých predmetov zo skla sa však začala venovať už pred vysokoškolským štúdiom. V súčasnosti tvorí v Malackách, kam sa presťahovala z Veľkých Levár. Na Záhorí má aj svoju galériu SkloArt. Sťahovanie do Malaciek plánovala dlho. „Najprv som presťahovala seba a potom aj galériu. Za Levármi mi je smutno, najmä za stálymi zákazníkmi, ktorí sa postupom času stali mojimi dobrými priateľmi. Trošku som sa obávala, či presťahovaním nestratím časť mojich zákazníkov, ktorí si na mňa za ten čas zvykli. Povzbudili ma ale slová, ktoré mi raz povedal jednej z mojich priateľov, známy a vo svete uznávaný výtvarník: „Ak budeš tvoriť krásne umenie, ktoré sa bude ľuďom páčiť a budú ho chcieť vlastniť, môžeš bývať aj v poslednej zabudnutej dedinke a napriek tomu si ľudia cestu za tvojimi dielami nájdu.““ Veronika Rusňáková však môže byť spokojná už dnes. Jej diela sa nachádzajú vo všetkých kútoch Slovenska, ale aj vo Veľkej Británii, Rakúsku, USA, Českej republike alebo v Austrálii či Spojených arabských emirátoch.
Najväčšou radosťou pre dvadsaťsedemročnú umeleckú sklárku je pocit, ktorý má, keď otvorí pec a zistí, že sa jej podarilo vytvoriť originálne umelecké dielo. „Ak by som to zhrnula, práca so sklom ma veľmi teší, nakoľko mám v hlave veľmi veľa nápadov, ktoré sa mi, pevne verím, podaria zrealizovať. Sklo je materiál, ktorý vás núti neustále experimentovať, a to ma fascinuje, lebo každé moje dielo, ktoré vytvorím, je originálne,“ uzatvára Veronika Rusňáková.
Autor: Henrich Varga
Foto: archív Veroniky Rusnákovej
